2.   Žabí koncert

Cestoval som vlakom do Komárna, vyhrieval sa pri okne, hľadel na mierne   zaplavené polia po náhlom februárovom odmäku a spomínal na predošlú jar. Slnko klesalo, a obdivoval som tieto zimné západy, ktoré bývajú na rovine tak krásne vyfarbené. Raz žlté, inokedy oranžové a neraz červené, podľa čoho predpovedáme zajtrajšie počasie, lebo od toho závisí naša rybačka. Smerom na západ, tam tá dlhá, do stratena sa tiahnúca tmavosivá hradba vysokých topoľov, tam plynie už pomerne pokojný, nížinný Váh od Šale cez vodné dielo Selice, Kolárovo a tak ďalej.

Onen májový podvečer, keď šarmantná hydrometeorologická moderátorka s optimizmom v úsmeve nám na obrazovke vyčarovala slnečné a teplé víkendové počasie, oprášil som svoj starý favorit, do retiazky nakvapkal olej, dohustil gumy (sused vraví, že on si bicykel vždy nafúka) a zo skrine vybral batoh na rybačku vždy pripravený. Potom som začal zháňať funkčný budík, ale keď ho nebolo, dostal som nápad  – každý môj nápad moje familiárne prostredie vyhlasuje za šialenstvo – nápad nečakať do neistého rána, ale vybrať sa hneď. V patričnom rybársko-cykloturistickom dizajne som veru nasadol na starý dobrý favorit a vyrazil do vlažnej noci. V noci malo byť šestnásť stupňov, čo včelári na agátovej paši zvlášť oceňujú. Agát meduje, v povetrí vonia nektár, plásty oťažievajú, včely nepichajú a ešte im ani znáška neskončí, už sa roja. To síce včelári dvakrát nevítajú, ale ešte stále platí „májový roj – kýbel medu“.

Nemal som nijakú presnú stratégiu (tú už dávno nemám), ale pustil som sa po uliciach najkratšou cestou von z mesta a smerom kamsi na juh. Myslím na juh Slovenska. Tak zhruba dolu Váhom. Istotne sa tam aj nejaká iná voda nájde. A kde je voda, tam budú aj ryby. Prvých dvadsať kilometrov ubehlo, ani popiskovať som si nemusel, a na východnú oblohu sa začal vešať mesiac. Ešte nebol v splne, ale veľa mu nechýbalo. Možno tak zajtra či pozajtra. Po ďalších dvadsiatich kilometroch sa už dosť vysoko trblietal a osvecoval šírošíru rovinu. Na svoje rybocyklistické túry si vyberám tie najvedľajšie cesty, kde ma autá neoslepujú a kde ani ja, najmä pri mesiačku, nemusím svietiť. Šetrím, keď vidím, ako naše gigantické elektrárne nám už nestačia vyhovieť a ako sa naši elektromegalomani šprajcujú, až sú z toho modrí. Len nechápem, ako nám v minulosti mohlo pri petrolejových lampách vyrásť toľko talentov a že vôbec národ v tej tme nevyhynul. Chápem, že na napísanie a vydanie knihy je dnes potrebný celý regiment servisných pracovníkov,  vybavených superkompjútermi a špeciálnymi hardvér-softvérovými rekvizitami, a to všetko funguje jedine na elektrinu, iba nechápem, ako mohol jeden dvadsať osemročný rodák z Oravy, Anton Bernolák, pred vyše poldruha storočím pri petrolejke, s husacím brkom v zababraných prstoch, zostaviť päť jazyčný slovník! Skúste si to v nedeľu po obede a napíšte husím brkom aspoň dvojstránkový list. Napríklad na ministerstvo elektrární a spýtajte sa na takú blbosť, ako že nechápete, prečo v našich riekach nemôžu ryby voľne migrovať a tak.

Naolejovaná retiazka ani nepípla, sedlo nevŕzgalo a tak som sa v mesačnom tichu nehlučne šinul po hrádzi vodnej nádrže Kráľová a blížil sa ku Kaskádam. Tento zamatový večer s plávajúcim mesiacom na hladine si prišiel vychutnať aj jeden milenecký pár, stojaci v objatí nad vodou. Iným asi učarovala romantická obloha doma v záhrade. Verím, že diskotéky boli vyľudnené. Každá doba má svoj vkus, a tá dnešná rada zalieza do podzemia za divokým rozptýlením. Nech žije diskokoncert!

Že túto noc prežijem aj ja na diskotéke, to by sa mi ani pri všetkom rybárskom fantazírovaní nebolo prisnilo. Keď som sa vymanil spod vplyvu umelých svetiel ďalšieho civilizovaného osídlenia (Šaľa) ľudí typu homo domesticus, ocitol som sa na rovine, kde to hralo farbami a tieňmi pod klenbou hviezdnej oblohy. Kde sa tungsram hrabe so svojimi žiarovkami a elektrosvit svietidlami! Nikdy nestvoria svetelnú scenériu, akú práve dnes ponúka táto májová polnoc. A ten koncert! Nedávne bohaté dažde vyliali toľko vody na polia, že kam sa pozriete, všade sa trbliecu zrkadlá jazier a jazierok. Hotové Fínsko! Voda je život a ten tu hlasito prekypuje. Neponáhľal som sa, veď nebolo kam, aby som vychutnal veľkolepý žabí koncert, ktorý zaplavuje úrodný rovinatý kraj s voňavou jarnou vegetáciou. Ak si niekto myslí, že žaby kŕkajú, mal by sa započúvať do ich koncertov. A vôbec, kde sa naučili vyslovovať „k“ a najmä to dlhé „ŕŕŕ“ ? A kde sa kukučka naučila svoje „k“, keď vám odpočítava roky ? Ako to, že taký obyčajný kohút, ktorý  v Seliciach normálne kikiríka, v Anglicku vyspevuje „kúk a dúdlí dú“? To aby na univerzitách vznikali katedry pre štúdium cudzích rečí zvierat. Možno by minister školstva nemal ani problémy s ich akreditáciou. A viete, že divá kačka na rybníku v kodanskom parku vraví „rap rap“, no len čo doletí do Nemecka, už spieva „kvak kvak“, v Maďarsku vykrikuje „háp háp“, ak sa náhodou dostane do španielskeho Katalánska, tam to už zneje „kan kan“, čo zrejme využil slávny Offenbach a tak sa do parížskeho mulenrúžu dostal temperamentný tanec kankán. Dúfajme, že sa časom ujme aj na našich diskotékach a nahradí vrieskanie niektorých speváckych ľudoopov, od ktorého pukajú stropné obklady z pévécé, dievčatám hynú vajíčka a nedorasteným mládencom spermie, čo však nikoho netrápi, lebo o tom sa asi nevie.  Toto bol koncert mojich myšlienok, podnietený pestrým koncertom žiab, usporiadaným na počesť tejto mesačnej noci. V jarku na pokraji cesty to bolo hlboké kuňkanie, občas akoby tiché vzdychanie či stonanie alebo tiahly záchvev stebla trávy, do ktorého medzi prstami fúkate. Možno si niektorí rybári pomyslia, že toto nepatrí k veci, veď kde je udica, kde sú ryby, kde sú vzrušujúce zábery a tak? Nech mi prepáčia, ale po desiatkach rokov popri potrhaných vlascoch, polámaných bambusoch a teleskopických prútoch som prišiel na to, že mi priamo pred očami unikalo veľkolepé divadlo večnej prírody, do ktorej patríme aj my, ryboši. Dnes je toto mojím trofejným úlovkom. Slovom, žabie koncerty, na každom kilometri v iných toninách ma sprevádzali ešte aj po polnoci, potom pomaly tíchli, až začal na východe blednúť obzor, kde-tu vzlietla kaňa, plachtila osamelá volavka a svieže ráno zaplo svoj tranzistor – vtáčí spev. Asi tak po osemdesiatich kilometroch, a to už s vychádzajúcim slnkom som zakotvil pri rieke: stará hať nad Novými Zámkami, odjakživa nazývaná Zúgov.

Rozložil som si na skale plynový minivarič a vychutnávajúc voňavú kávu, pozoroval som vodu, ktorá z dvoch zbiehajúcich sa ramien padá ako do kameňolomu. Divokrásny kút rieky Nitry, ktorý regulátori tohto toku zachovali a kde sa ešte zachovali aj ryby. Tiahnu z Váhu, ale cez hať už ďalej neprejdú. Tam sa zhromaždia a tak majú miestni rybári, možno tí menej nároční, neraz hody. A tak to bolo aj dnes. Zúgov bol zo všetkých strán obsadený a dobre sa pozeralo na prehnuté prúty,  plieskanie sa ryby na hladine, keď ju rybár viedol do podberáka. Poniektorí mali plné sieťky pleskáčov, plotíc, karasov, pekných ostriežov a myslím, že bez ryby nikto nezostal. Pripravil som si fotoaparát, aby som obohatil svoju diatéku, dávam ešte stále prednosť diapozitívom.

Fotografoval som, pohral som sa s niekoľkými zábermi tam, kde to nik neskúšal a potom som sa po hrádzi rozbehol hľadať ústie Nitry. Regulátori vo svojej mánii prekopali pre rieku bezútešný kanál cez žírne polia a Nitru voviedli do Váhu pri obci Komoča. Škoda. Kto sa však predral hustým lesom Berek a našiel staré vyschnuté koryto Nitry, kedysi oplývajúce sumcami a bohatstvom vodného a lesného vtáctva, tomu srdce zaplače a čuduje sa, ako to, že projektanti plánu Nitra-Žitava neboli odsúdení na doživotné galeje!  Príroda má svoje nemenné zákony. Prírodný zákon je zákon, ľudské zákony, vymyslené rozhádanými a kariérou opojenými parlamentmi sú prachobyčajné cestovné poriadky, podľa ktorých vlaky premávajú ako chcú a vynechajú spoj, kedy chcú. Pretože ako vykorisťovatelia hľadíme na prírodu z perspektívy volských očí: či sa dá alebo nedá niečo zožrať.

V ústí bolo zopár rybárov, hrali sa s pleskáčmi, vyhrievali na slnku, ktoré už citeľne pálilo a po Váhu sa preháňali motorové člny, ktoré vám svojím rámusom dvakrát náladu nepovzniesli. Prešiel som sa pozdĺž brehu, vysypanom skalami a spomínal na svoju prvú návštevu týchto miest, dávno pred znásilnením rieky Nitry, kedy sme tu stanovali a ja som sa vybral s blyskáčikom drobným ako necht chytiť k raňajkám nejakého jalca. Blyskáčik som ťahal vedľa skál, keď som zrazu zaregistroval vlnu a mohutné torpédo hnať sa za nástrahou a prv, než som sa spamätal, krátkym laminátovým  prútom to mocne trhlo a silon pukol ako keď bičom pleskne. Niekdajšie navijaky „tapy“ boli vtedy hitom, ale keď ste ich pozabudli naladiť, prišli ste o nečakané veľké sumce.

S touto spomienkou som sa na dnes s Váhom rozlúčil, a ešte s nádejou, že všetky slovné i neslovné úsilia zelených a všetkých prírodu milujúcich rybárov neskončia ako známa antická fraškovitá Žabomyšovojna (po grécky Batrachomyomachia).

*****

Koniec 2. časti