3.  Stráž nad Ducovým

Po mnohých a mnohých rokoch som sa na trnavskom jarmoku stretol so svojím spolužiakom z čias, keď sme sa ešte len malú násobilku učili a za ypsilony trstenicou dostávali po zadku.
- Nie si to náhodou ty?, začal, keď sme sa nevedeli z tlačenice vymotať.
- Hej, a ty nie si…? – zareagoval som.

Čudovali sme sa, že si to pamätáme, teda nie je to s nami také zlé. Bŕkali sme popri Hrone a chytali ryby – na špendlík. Boli sme veľkí kamaráti a neraz sme sa pobili pre hocičo. V škole som sedel s Betkou Urblíkovou v poslednej lavici, pán učiteľ nás tak spáril. Preto sa mi vysmievali. Ale Betke nie. Neviem  prečo. Raz, to zas neviem ako, ocitli sme sa v pivnici (teda s Betkou), a keď sme vychádzali na svetlo božie, dokorán roztvorené dvere boli plné chalanov a rehúňali sa nám ako pominutí. No a na čele vysmievačov bol môj známy. Div sme si teraz nevleteli do náručia. Chcel si posedieť pri burčiaku, ale odhovoril som ho, lebo som vedel, ako sa dnes, keď máme demokracie povyše hlavy, vyrába. Prikalený mušt sa pomieša s vineou a cena sa upraví smerom hore. To nič, Rakúšania mali medzinárodnú ostudu s fridexom, ktorý prilievali do bieleho vína. Asi preto, aby im v Alpách nezamrzlo.

Dlho sme debatili, až podotkol, že na parkovisku ho čaká família, musí sa pobrať. Dvoma prstami elegantne vybral z horného vrecka navštívenku a dodal:
- Príď, pôjdeme do rezervácie na pstruhy a urobíme si príma deň. Nebývam ďaleko, skočíš do auta a raz dva si u mňa.
- Asi neskočím, lebo ja auto nemám.
- Ty nemáš auto? To nič, brnknem ti a prídem po teba.
- Sotva mi brnkneš, ja totiž nemám telefón.
Všimol som si rozpačitý pohľad.
- Dúfam, že máš aspoň barak. Predsa nie si bezdomovec.
- Nie som, ale dom nemám, bývam v štátnom jednoizbovom…

Padlo ešte zopár slov, ale už nie nadšených, ako pred pár minútami, a pocítil som, že je zo mňa nekňuba, ktorá si nedokázala nahonobiť na barak, na auto a ktovie, na čo ešte. Viac sme sa nestretli. Na podobnej veci som už stroskotal. Nemám majetok, konto v Interbanke na Cejlóne, ani kontakty hore… Slovom – nímand. Prečo by si pri stretnutí s vami na klobúk brnkali, keď vám vôbec nemožno brnknúť. Najnovšie na mobil.
Neškrelo to, na svoju biedu som si dávno zvykol. Ktosi sa bol vyjadril: Mám za domom záhradku, síce malú, ale akú vysokú!

Vtedy som si zrátal, koľko toho vlastne mám. Sadnem na bicykel, vybehnem na kopec, dookola sa poobzerám, a ten šíry svet je môj. Nik ma z neho nevyháňa… Vyjdem na Záruby, čo je najvyššia  hora v Malých Karpatoch, postavím sa na triangulačný bod a pokiaľ dovidím, všetko je moje. Minule som videl zasnežené Alpy. Zdôverím sa vám, lebo viem, že vy to nikomu nevytrúbite, koľko obživy mi príroda poskytne. Nosím si domov hríby, bedle, v zime plamienky zamatovohlúbikové. A toho ovocia! Čerešne, višne, moruše, mirabelky, marhule, hrušky, orechy a z opustených vinohradov hrozno… no na metráky… Nebudem pokračovať, lebo si budete myslieť, že aj do kukurice leziem. Božechráň! Tie dnešné hybridy ani nepožujete. V relácii Ryby, rybky, rybičky propagovali mreny na Čiernej vode. Bol som tam a len z jedinej jablone, ktorá na brehu z jadra vyrástla, obral som šesťdesiat kilogramov jabĺk, zdravých ako kremeń. Ani jedno nebolo červivé. A to vďaka tomu rybárovi pred kamerou… Byliniek si nasuším, koľko chcem a aké chcem, preto v zime nemám chrípku. A ako voňajú! Prezradím vám, že už na jar si s agátovým a bazovým kvetom prinesiem pestrý kŕdeľ pavúkov. Drobných, zelenkavých. Pretože byliny suším v izbe, rozlezú sa a každý si nájde svoj kút. Takto každý rok obnovím základné stádo pavúkov, čo je vynikajúca sanitárna služba, lebo sa postarajú o mravce, mušky, komáre, roztoče a ďalší hmyz. Dávam pozor, aby som ich bydlá za skriňami nezlikvidoval. Pamätajte – byt bez pavúkov nemôže byť zdravý a neudrží sa v ňom ani šťastie. To poznali už starí Rimania. U nich na rínku ste si mohli kúpiť pavúka, akého ste potrebovali a akí boli na tento cieľ špeciálne pestovaní. Toto nie je výmysel, vyskúšajte si to! Nebojte sa, tarantulu s agátovým kvetom domov neprinesiete. Aby som od témy neodbočil – to bohatstvo, ktoré mi príroda núka, sotva sa dá vykompenzovať korunami, kontom, konexiami, koalíciami a opozíciami.

Preto som sa rozhodol, že keď budú tie tri sviatky pokope, pôjdem si obzrieť jeden zo svojich rozľahlých rajónov – pohorie Považský Inovec. Celý dookola. Za tri dni to na bicykli zvládnete, je to sotva tristo kilometrov aj s obchádzkami a rybačkou. Ubytovanie som mal zaistené pod širákom.

Tri dni slnko pálilo, na rovnej ceste bolo miestami tridsať päť stupňov. Zásada: nepite potratové vody, kolu, mirindu, vineu, sprajt a iné chemicky prifarbované klamstvá. Noste si svoju vodu. V Tesároch (je tam aj vodná nádrž) pod lesom nájdete studničku… Kto náhodou zabudol, ako chutí voda, nech si tam príležitostne zájde. Ale istotne poznáte tie svoje zdroje, i keď tie najlepšie už vychytili, potrubím odviedli a v Topoľčanoch z prameňa pod Úhradom varia pivo, aby sme boli impotentnejší, než sme.

Zľavský potok je už len na mape. Čo z neho zostalo, je kanál. Kto im dal na to právo? A ešte jedna zásada: pri náročných túrach, peších i bicyklom, jedzte iba diétne a čo najmenej. Pretože hladný pes najrýchlejšie beží! Preto som to mohol hravo zvládnuť a mať čas aj na ryby. Nazriete do turistickej mapy a uhádnete, kde sú okolo Inovca vody. Cícerkom stekajú na obe strany, do Seleckého potoka, Inovca, Livinej… Pretože od malička mám rád potoky, chytal a hľadal som ryby aj v nich. Bolo to potešenie, keď som sa mohol pohrať s hrúzikmi, ktorých som za krátky čas vytiahol aj dva tucty a veľké boli jedna radosť. To by bolo pre šťukárov, ktorí na ne popri skalách brakujú! Potom to boli do žlta vyfarbené čereble, plosky pásavé s dvojitou bočnou čiarou, menšie číky a im podobné slíže, lopatky dúhové, jalčeky aj jalce, pstrúžiky i pstruhy, raky, červené i čierne. Na jednom mieste, takmer stratenom a skrytom pred zvedavcami, v štyroch minirybníčkoch boli celé kŕdle pstruhov potočných. Myslím, že sa niekto o ne stará, lebo je k nim tak trochu vyšliapaný chodníček. Niektoré potoky boli pre mňa nové, ale niektoré som poznal už z detstva. Železnica, Chotina, Slivnica, Zľavský potok, Bojnianka – to boli pre mňa pojmy, pretože výlety k nim nám poskytli nezabudnuteľné detské zážitky. Deťom i detným deťom zo srdca želám potoky, plné rýb, rakov, sviežej vody a príma kamarátov. Aby som nikoho nevynechal, aj príma rodičov.
Spočiatku som myslel, že napíšem triezvu minireportáž, ale to si nechám na inokedy, keď sa rybárska cykloturistika medzi nami ujme a budeme si pýtať turistických sprievodcov len pre rybárov. Potom sa nájdu aj autori a ponúknem sa, že im prispejem, budem vymýšľať nadpisy. Napríklad „Stráž nad Ducovým“… Tam som mal na vŕšku objednaný hotel s nocľahom pod šírym nebom. Nad kameňolomom, v hustých kríkoch, s výhľadom na západ slnka, na hviezdnu oblohu, a hlavne v susedstve veľmožského sídla z 9. storočia – Kostolec. Čo všeličo len človeku mysľou preletí, kým na voňavej tráve zaspí! Ale cvrlikanie kobyliek mi veľmi chýbalo. A keď sa vám do cesty namanie nejaký hrad v ruinách, to je hotový luxus. Kde sa na vás hrabe sedemhviezdičkový Carlton! Taká veža Nebojsa na Topoľčianskom hrade, i keď má dnes deravú strechu a krížom-krážom to v nej prefukuje, je predsa len výborným útulkom. Raňajky vám síce dvorná dáma do postele neprinesie, ale ten pohľad na vychádzajúce slnko a do nitrianskej doliny! Samozrejme, dokiaľ niekto nezačne od vás vyberať poplatok v eurách. Na vašej vlastnej postati, dedičstve vašich otcov!… A ponáhľať sa nemusíte, nijaký záber vám neujde. Aspoň ten fotografický nie. Veď konečne, tam dole sú priehrady – Nemečky, Duchonka, Tesáre… Pripravte si prúty.
To všetko je moje bohatstvo, moja záľuba, môj oddych, moja terapia. Azda preto som už dvadsaťpäť rokov nekupoval nijaké medikamenty. Pozývam rybárov i nerybárov do tohto môjho panstva.

Koniec 3. kapitoly