S láskavým dovolením autora: pána  Júliusa Teplana z Trnavy uverejníme postupne v tejto stránke jeho Poviedky a črty o rybách a rybároch.

Úvod od autora poviedok:

Lovu zdar!

Termín ryboturistika som si vymyslel podľa agroturistiky. Ryboturistika je turistika za rybami. Pretože agroturistika nemusí pre vás znamenať zber sena či dojenie oviec na salaši, ani ryboturistika neznamená nutne ryby chytať a tobôž niečo chytiť. Šesťdesiat rokov sa potulujem s prútmi okolo vôd, nemôžem sa však chváliť rekordnými úlovkami, ani ich množstvom. Zato zážitkami a spomienkami hej. Plné škatule fotografií vám privolajú detstvo, mladosť i dospelosť a s príma pocitom si spomeniete na chvíle, kedy vám z udice ušli najväčšie sumce a iné naj naj… Svoj posledný naj-úlovok som mal pred tridsiatimi rokmi. Jedenásť a pol kilogramový kapor. A predstavte si, odvtedy som nijakého neulovil. Pretože som si nahovoril, že toto je môj rekord a veď človeku tak málo stačí k šťastiu (iba toho rybárskeho nikdy nie je dosť), a tak som kapitolu kaprárskej mánie uzavrel a palice daroval synovcom. Nechal som si len muškársky prútik ako pierko ľahký, s previazanými očkami, upravený na  “malé”  blyskáčovanie. A ešte fotoaparát, plynový minivarič, pevné boty, turistickú mapu a zopár trampských piesní z mladosti à la Komandír, gerój, gerój Čapájev…

Predstavte si dialóg pri okienku staničnej pokladne. “Slečna, prosím si lístok smerom na Žilinu v cene asi tak tridsať korún. Ale môže to byť aj za dvadsať. O pár rokov neskôr som si pýtal päťkorunový ako pre dôchodcu: „Slečna, do ktorejkoľvek stanice, ktorú mi vyberiete.” Pretože rad pred okienkom nebol, slečna pochopila, že relaxujem a že mi je  to  jedno, kam budem cestovať. Potom si posedíte na nástupišti, a keby tam neviseli staničné digitálky, ani neviete, koľko je hodín (veď relaxujete), svoje už nenosíte dobrých desať rokov (aspoň nemáte tiky)  a keď príde nejaký vlak, na ktorý máte lístok, usadíte sa pri okne, vychutnávate plynúcu krajinu, medzitým si môžete pozrieť, kam vám to vlastne slečna  lístok predala, ale keď sa vám kraj zaľúbi, vystúpite  hocikde, prevesíte batoh cez plece a pískajúc si šláger z čias, keď sme ešte budovali krásne zajtrajšky, vykročíte do sveta hľadať vodu. Jednoducho za nosom.

**********

1.    Riečka Parná

Z televíznych programov mám rád správy o počasí a keď dvadsiateho januára šarmantná Rosnička z meteorologického ústavu svojím nenapodobiteľným úsmevom povedala: “A nezabudnite, s nami sa vždy vyjasní”, definitívne som sa rozhodol ísť na druhý deň na ryby.

Na druhý deň však fúkal severák, padal dážď so snehom a ten včerajší stihol za noc zmiznúť, cesty sa černeli a vy sa teraz čvachcete v studenej brečke, ktorá vám strieka pod nohavice. Keď som sa už vychystal, tak idem. Samozrejme za nosom. Smer – riečka Parná, ktorá napája rybníky pri Kamennom mlyne neďaleko Trnavy.

Nad rybníkmi je betónová hať s priezračne padajúcou vodou, nad haťou dlhý pás zamrznutej hladiny  takmer po most, kde si riečka uchránila buldozérmi nedotknuté koryto, miestami medzi vysokými brehmi s masívnym a hustým porastom. Prastaré, rozkonárené, rozviklané, vo vetre vŕzgajúce čierne topole s polopráchnivými kmeňmi, vysoké a ošarpané jelše, vyrastajúce priamo z vody, kde-tu pokrívené, poskrúcané a do vody padajúce vŕby -  to všetko prerastené bujnými kríkmi čiernej bazy, nepreniknuteľnými trnkovými a šípkovými kroviskami vytvára kus autentickej prírody, neskazenej civilizáciou. Ak zídete z brehu k riečke a prederiete sa  tŕnistým porastom, cítite sa v šere pod hustými korunami ako v džungli. Len dravá zver vám chýba. Dnes iba nostalgicky spomínate na kŕdle rýb, ktoré ste kedysi s nadšením a so zadržaným dychom pozorovali na hladine a na veľké klepetáče, ktoré sa vám vrhali na nástrahu položenú na dno. Neraz vám na dážďovke na udici viseli naraz aj dvaja .

Ale dnes hovorím o januárovej riečke Parnej, kedy všetky televízie vysielajú správy o snehových kalamitách v strednej Európe a blízkom okolí a kedy šarmantná hlásateľka s úsmevom končí: “Nezabudnite…”,  ale to už poznáte.

Na šírych poliach trnavskej roviny bolo chladnejšie než v meste. Sneh sa netopil, dážď tam nepadal, ale husté sneženie tvorilo tú clivú scenériu, ktorá si človeka podmaní a spomína na všetky Vianoce svojho detstva. Udicu, položenú na brehu, zasypal sneh, signalizačné drievko sa húpalo v poryvoch vetra a na háčku som mal čerstvé kuracie črievko. Po polhodine prešľapovania  a čakania na zázrak prestalo snežiť a cez vysokú hmlu preniklo slnečné svetlo.  Kraj dookola dostal iné farby a verím, že srieňom posypané konáre  budú aj na fotografiách také iskrivé, ako v studených lúčoch slnka. Vyliezol som  z hlbokého výmoľa na kraj poľa. Šírošíra rovina bola jasná (veď “s nami sa vždy vyjasní”), ale nad hrebeňmi vzdialených Malých Karpát visela dlhočizná hradba tmavých mrakov ako predzvesť snehovej búrky.

Vrátil som sa k udici. Zdvihol sa vietor, vyziable koruny topoľov zahučali a nad nimi som uvidel s vetrom zápasiť volavku bielu. Nezvládla to. Prudký nápor ju strhol a odniesol. Vo výmole pri vode bolo príjemné bezvetrie. O chvíľu som si všimol, že sa do mojej blízkosti po jednom zlietajú akési vtáčatá, ktoré  pripomínali raz stehlíky, ale potom svojím zelenkavým sfarbením skôr strnádky, no ich prerývaný a tichý štebot, podobný pokojnému pípaniu mi vravel, že tieto vtáčatá nepoznám. V kŕdliku ich bolo zo pätnásť. Bez pohnutia som pozoroval, ako sa v kríkoch ku mne blížia sotva na pár metrov. Po niekoľkých minútach začali po jednom odlietať, až sa celkom vytratili.

Pobral som sa proti tmavému prúdu a asi po dvesto metroch som si vyhliadol ďalšiu jamu na chytanie nádeje. Zdala sa byť hlboká, čierna a nepreniknuteľná pod vyvrátenou vŕbou. Na náprotivnom brehu  po snehu poskakovalo biele zvieratko – hranostaj. A ja som si myslel, že v tomto kraji sa takáto rarita nevyskytuje. Kým som si nasadil teleobjektív, hranostaja nebolo. Zato o chvíľu odkiaľsi priletela sojka. Aj ona, síce veľmi obozretne, poletujúc dookola z haluze na haluz,  sa  ku mne približovala, až sa uchýlila pod hrubý konár vyvrátenej vŕby. Naťahovala krk akoby bola v strehu. Vtedy som zbadal vo výške nad korunami krúžiť štyri veľké jastraby. Napriek tuhej zime, záľahám snehu a psiemu počasiu príroda celkom nespí, žije a bojuje o prežitie. Iba jalce neberú a vždy tu bývali také kapitálne kusy!

Popošiel som o pár sto metrov, vymenil črievko za čerstvé a opatrne spustil nástrahu medzi ponorené konáre pod koreňmi, visiacimi z podomletého brehu. Stále bolo útulne, tu dole nefúkalo, ale tam hore po poliach fičal vietor, hnal pred sebou mraky snehu a vŕšil čerstvé záveje. A ku mne sa zasa začali po jednom zlietať drobné vtáčatá, z ktorých sa čoskoro vytvoril  kŕdlik, iba o niečo väčší než ten predchádzajúci. A potom zas po jednom odleteli. Boli to tie isté vtáčiky, ku ktorým sa pridali ďalšie, alebo to boli celkom iné? Neskôr som si všimol, že po celý deň, kdekoľvek som sa nad vodou zastavil, prilietal kŕdlik, ktorý do neskorého popoludnia narastal, až sa rozmnožil natoľko, že sa mi ich už nepodarilo  zrátať.

Cez hradbu holých stromov smerom k horám sa ukázal široký pás sýtej oblohy, na ktorej prúdové lietadlo ťahalo za sebou dvojitú striebornú stuhu. Tam hore istotne v slnečnom jase pozerajú cez okrúhle okienka  na nežné mraky pod sebou, ktoré sa v tichom priestore stelú až po okraj horizontu, miznúci v nekonečne. Tu dolu po hrebeni Malých Karpát sa váľajú bieloružové mračná v žiari zapadajúceho slnka. Ani na um by mi nevzišlo, že by tieto nevinne vymaľované podvečerné oblaky mohli v sebe skrývať  povíchricu, aká sa čoskoro rozpútala. Živel, tam hore hýriaci prekvapivými farbami hnal po rovine nízko nad zemou ako prívalovú morskú vlnu všetok sneh, ktorý pod horami z polí pozametal a zbesilo ho šľahal na všetky smery. Kým som sa v poslednej chvíli spamätal a schystal na spiatočnú cestu, kraj zahalila hmla a potom ho prikryla aj biela tma. Zaľahla, pohltila dookola všetko a oči rozoznávali stromy pred sebou sotva na pár metrov. Kde bola ráno tenká snehová prikrývka, tam boli nafúkané záveje, do ktorých sa miestami nohy borili povyše kolien. Víchrica zavýjala, sneh vás bolestivo do tváre šľahal, konáre sa lámali a s rachotom padali. Držal som sa ďalej od porastu stromov, aby ma polámané haluze nezasiahli, a preto som musel kráčať po voľnom priestranstve, kde už nebola ani tá troška závetria. Vystavený besniacemu víchru v hustnúcej tme,  brodiac sa sypkými závejmi,  po pamäti som kráčal k ceste a za svetlom, v duchu odhadujúc, koľko kilometrov ma ešte čaká.  Ubiehali pomaly a čím väčšmi som sa blížil k mestu, tým pomalšie sa vliekli. Aj čas od únavy spomalil krok… Nakoniec som natrafil na reflektory, presvitajúce v hmle. Na ceste so zapnutými výstražnými svetlami som na jazykoch naviateho snehu stretol prvé auto, ktoré zápasilo s kalamitou. Tí, čo v ňom sedeli, boli asi v horšej situácii než ja…

Domov som došiel, keď televízia vysielala správy a po nich informáciu o počasí, ba aj o úplnom zatmení mesiaca, ktoré bolo zavčas  rána. S nevídaným pôžitkom som si dočkal na hvizd a vychutnal hlásateľkine slová s nenapodobiteľným úsmevom: “Nezabudnite, s nami sa vždy vyjasní.” Vtedy som si pomyslel: Slečna, slečna, keby ste vedeli, ako mi je jasno v duši!

****

Koniec 1. časti